Článok vznikol pri príležitosti Dňa boja za slobodu a demokraciu
Brutálny zásah polície v piatok 17. novembra 1989 proti študentom na pražskej Národnej triede vyústil do Nežnej revolúcie, ktorá ukončila 41 rokov trvajúci komunistický režim.
Režim tvrdo presadzoval a kontroloval pravidlá, pretože všetky školy, médiá a podniky patrili štátu a riadili ich politickí nominanti Komunistickej strany.
Cenzúra zakazovala nežiaducu kultúru, názory a postoje a potláčala nesúhlas s vojenskou okupáciou z roku 1968 a následnou normalizáciou. Režim trestal ľudí za náboženské presvedčenie a neúčasť na voľbách, pre ich pôvod alebo za to, že ich rodinní príslušníci emigrovali na Západ. Ostnaté drôty na hraniciach, všeobecný nedostatok a nesloboda viedli mnohých buď k rezignácii, alebo k emigrácii.
Odvážni ľudia na námestiach v novembri 1989 nám však vybojovali zmenu.
Chceli sa mať lepšie. Chceli obchody s tovarom, ktorý poznali zo Západu, lepšie platy, možnosť spoznávať svet, pravdivé informácie, slobodu vierovyznania, slobodu názorov a kultúry.
Nie všetci si vtedy uvedomovali, že nevyhnutným predpokladom demokracie je osobná zodpovednosť, že občan už nebude iba pasívnym poddaným, ale slobodným a zodpovedným aktérom. A že demokracia je aj ochota podriadiť sa spoločným pravidlám, na ktorých tvorbe sa všetci podieľame, a ochota prijať aj také rozhodnutia väčšiny, s ktorými jednotlivec nesúhlasí, pokiaľ neporušujú jeho základné práva.
V demokracii žijeme už 37 rokov.
Napriek tomu mnohí nedokážu žiť slobodne. Potrebujú, aby im niekto hovoril, čo si majú myslieť, aby ich niekto viedol a prevzal zodpovednosť za ich osud. Tak ako to bolo za komunizmu.
Títo ľudia v komentároch pod inzerátmi na sociálnych sieťach píšu, aké sú byty drahé, a spomínajú na „staré dobré socialistické byty zadarmo“. Tvrdia, že keby nebolo socializmu, nemali by sme kde bývať.
Títo ľudia by si mali všimnúť, že ľudia v krajinách, ktoré socializmus nezažili, majú kde bývať a majú vyššiu životnú úroveň ako my. Mali by si všimnúť, že kým ľudia z Československa počas komunizmu utekali na Západ, prakticky nikto neutekal cez stráženú hranicu zo západného sveta k nám.
Mali by si tiež všimnúť, že ani dnes talentovaní a vzdelaní ľudia neodchádzajú do Ruska, na Kubu, do Severnej Kórey alebo do Laosu, ale do demokratických krajín, v ktorých byty nie sú zadarmo.
Socialistické byty totiž nikdy neboli zadarmo. Zaplatili sme za ne všetci svojou slobodou. Nikdy neboli v súkromnom vlastníctve. Boli to štátne, podnikové a družstevné byty, na ktoré sa čakalo aj päť až desať rokov. Pri ich získavaní sa dávali úplatky a ľudia si nemohli vybrať lokalitu, dispozíciu ani typ bytu.
Za členský podiel v trojizbovom byte sa v roku 1989 platilo v prepočte na dnešné mzdy približne 15 000 € a mesačné platby družstvu a za energie predstavovali približne 450 €. To zďaleka nebolo zadarmo.
Demokracia je skutočná vláda ľudu. Každého z nás. Preto od nás vyžaduje zodpovednosť, angažovanosť a neustálu starostlivosť. Inak o ňu prídeme a budeme mať opäť „byty zadarmo“.